N-1 (nosná raketa)
N-1 bol projekt sovietskej nosnej superrakety, ktorá mala byť používaná pre program sovietskych pilotovaných letov na Mesiac. V rokoch 1969 – 1972 boli uskutočnené celkovo 4 štarty, ani jeden však nebol úspešný a projekt bol ukončený.
Pozadie
[upraviť | upraviť zdroj]Prvé plány na vytvorenie superťažkej nosnej rakety N-1 siahajú už do konca 50. rokov, oficiálne bol vývin N-1 schválený v roku 1962. Spočiatku bola raketa primárne určená k vypusteniu 75 ton ťažkej orbitálnej stanice, ktorá mala na obežnej dráhe zabezpečiť montáž medziplanetárnej pilotovanej lode TMK (Tiažolij mežplanetarnij korabľ) určenej na oblet Venuše a Marsu na začiatku 70. rokov. Po tom, ako sa v USA rozbehol projekt pilotovaného letu na Mesiac, bol vývin rakety urýchlený a ako protiváha k americkému Saturnu 5 sa mala stať hlavným nástrojom pre dopravu kozmonautov na mesačný povrch, pričom mala byť nosičom sovietskej mesačnej pilotovanej lode L3 (Sojuz 7K-LOK). Tá mala dopraviť na mesačnú orbitu dvoch ľudí, z ktorých jeden mal v pristávacom module zostúpiť na mesačný povrch.
Raketa bola primárne vyvíjaná v konštrukčnej kancelárii OKB-1 pod vedením Sergeja Koroľova, po jeho smrti v roku 1966 vedenie projektu prevzal jeho zástupca Vasilij Mišin. Po sérii neúspešných štartov v rokoch 1969 – 1972 a ukončení sovietskeho pilotovaného mesačného programu v roku 1974 bol projekt rakety N-1 definitívne ukončený v roku 1976. Celý program mesačných letov bol v ZSSR prísne utajený (takmer žiadne znalosti o ňom nemali ani západné tajné služby) a vôbec prvé informácie o rakete N-1 vyšli na verejnosť až v roku 1989.
Technický opis rakety
[upraviť | upraviť zdroj]Kompletná verzia rakety N-1 bola päťstupňová, pričom jej celková výška vrátane záchranného systému mesačnej lode L3 bola 105,3 metra a suchá váha 208 ton (s palivom 2 735 ton). Na nízku obežnú dráhu bola schopná vyniesť 90 ton nákladu, na translunárnu dráhu 23,5 tony.
Prvý stupeň rakety nazývaný Blok-A mal maximálny priemer 17 metrov a výšku 30,1 metra, obsahoval celkovo 30 motorov typu NK-33. Tieto kvapalné raketové motory na tekutý kyslík a kerozín boli vyvinuté v konštrukčnej kancelárii OKB-276 pod vedením Nikolaja D. Kuznecova a špecifický impulz na úrovni mora mali 297 s. Ich spoločná činnosť sa ukázala hlavným problémom pri štartoch rakety. Druhý stupeň Blok-B o maximálnom priemere 10,3 metra a výške 20,5 metra obsahoval 8 raketových motorov NK-43 (mierne modifikovaná verzia NK-33). Tretí stupeň Blok-V o maximálnom priemere 7,6 m a výške 11,1 m mal 4 motory typu NK-21 a mal definitívne naviesť zvyšok komplexu na nízku obežnú dráhu Zeme. Štvrtý stupeň Blok-G bol určený pre konečné navedenie na translunárnu dráhu a mal 1 motor NK-19. Posledný Blok-D určený pre navedenie komplexu L3 na lunárnu dráhu a následný zostup pristávacieho modulu k mesačnému povrchu obsahoval jeden motor RD-58.
Okrem štyroch štartujúcich exemplárov boli vyrobené ešte 2 kompletné rakety N-1 a takmer dostavané boli ďalšie dva exempláre N-1F. Po ukončení programu boli všetky kompletne rozobrané. Okolo 150 vyrobených motorov NK-33 a NK-43 bolo uskladnených a ich licencia bola v polovici 90. rokov predaná americkej firme Aerojet, ktorá vytvorila ich modifikované verzie nazvané AJ26. Tieto motory sa stali súčasťou prvého stupňa rakety Antares, ktorú momentálne pripravuje firma Orbital Sciences Corporation.
Štarty
[upraviť | upraviť zdroj]Všetky štarty rakety N-1 prebehli zo špeciálne na tento účel vybudovaného štartovacieho komplexu č. 110 (s dvoma odpaľovacími rampami) na kozmodróme Bajkonur.
- Prvý štart rakety N-1 (sériové číslo 3L) sa uskutočnil 21. februára 1969, pričom mal na translunárnu dráhu vyniesť nepilotovanú loď Zond-M. Kvôli požiaru v spodnej časti prvého stupňa boli po 68 sekundách letu vypojené všetky jeho motory a raketa vo výške 12,2 km vybuchla, jej trosky dopadli do vzdialenosti 45 km od kozmodrómu. Predtým sa však úspešne aktivoval záchranný systém mesačnej lode Zond-M, ktorý ju tesne pred výbuchom oddelil od rakety a úspešne s ňou pristál.
- Druhý štart N-1 (s.č. 5L) nasledoval 3. júla 1969 a k obletu Mesiaca mal vyslať nepilotovaný Zond-M s maketou lunárneho pristávacieho modulu. Po 23 sekundách letu kvôli nefunkčnému palivovému čerpadlu automatické riadenie vypojilo 29 z 30 motorov prvého stupňa a raketa sa z výšky viac ako 200 m zrútila na štartovaciu rampu, ktorá bola pri následnom obrovskom výbuchu (ktorý sa považuje za najväčší v histórii raketovej techniky) úplne zničená. Pri tomto štarte sa opäť úspešne odskúšal iba záchranný systém mesačnej lode, ktorý ju pred výbuchom oddelil od rakety a odviedol do vzdialenosti 1 km od rampy.
- Tretí štart sa kvôli vyšetrovaniu príčin druhej havárie a rozsiahlym opravám štartovacieho komplexu uskutočnil až 27. júna 1971 a raketa s.č. 6L mala na translunárnu dráhu vyniesť kompletnú maketu mesačnej lode 7K-LOK a mesačného pristávacieho modulu. Raketa sa krátko po štarte dostala do nekontrolovanej rotácie, ktorú systém nedokázal vykompenzovať a raketa bola po 51 sekundách letu vo výške 1 km zničená diaľkovým povelom zo zeme. Jej trosky dopadli do vzdialenosti 20 km od kozmodrómu.
- Štvrtý, posledný štart rakety N-1 (s.č. 7L) sa uskutočnil 23. novembra 1972 a opäť mal na translunárnu dráhu vyniesť kompletnú maketu mesačnej lode L-3. Táto raketa prešla mnohými úpravami, ktoré mali zabrániť predošlým neúspechom a vylepšili niektoré jej parametre, jej verzia je preto označovaná ako N-1F. Motory prvého stupňa bežali bezchybne do 106,93 sekundy letu, keď sa dostali do tzv. pogo oscilácii (t.j. pozdĺžne rozkmitanie spôsobené nerovnomerným spaľovaním paliva), kvôli ktorým vypojil riadiaci systém niekoľko motorov. Zvyšné síce ešte mohli umožniť pokračovať v lete, došlo však k prasknutiu palivovej rúrky a explózii motora č.4, ktoré viedlo k zničeniu celej rakety vo výške 40 km, len 7 sekúnd pred plánovaným ukončením činnosti prvého stupňa.
