Prezentácia členov

Pridať

narodený v roku 1954 v Mortseli (Belgicko), v roku 1977 získal diplom v odbore právo na Katholieke Universiteit Leuven (Katolícka univerzita v Leuvene, Belgicko) a v štúdiu neskôr pokračoval na Harvard University (Harvardova univerzita, Spojené štáty). Získal tam tituly Master of Laws (v roku 1978) a Master in Public Administration (v roku 1979). Na Katholieke Universiteit Leuven v roku 1982 získal titul doktor práv.

Na tejto univerzite začal v roku 1979 svoju profesijnú kariéru ako asistent a v roku 1983 sa stal profesorom európskeho práva. V priebehu svojho univerzitného pôsobenia vyučoval v rokoch 1984 až 1989 aj na Collège d’Europe (College of Europe) v Bruggách (Belgicko) a ako hosťujúci profesor v roku 1989 na Harvard Law School (Harvardova univerzita – Právnická fakulta, Spojené štáty).

Koen Lenaerts nastúpil do služby na Súdnom dvore ako referendár pri sudcovi Reném Jolietovi, kde pôsobil v rokoch 1984 až 1985. Neskôr, v rokoch 1986 až 1989, vykonával povolanie advokáta zapísaného v Bruselskej advokátskej komore.

V deň zriadenia Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev, 25. septembra 1989, bol vymenovaný za sudcu tohto novovzniknutého súdneho orgánu. Jeho členom bol viac ako štrnásť rokov. Dňa 7. októbra 2003 bol vymenovaný za sudcu Súdneho dvora. Svojimi kolegami bol zvolený do funkcie predsedu komory, ktorú vykonával v priebehu dvoch po sebe nasledujúcich funkčných období, od 9. októbra 2006 do 8. októbra 2012, a neskôr, 9. októbra 2012, bol zvolený do funkcie podpredsedu Súdneho dvora.

Dňa 8. októbra 2015 bol zvolený za predsedu Súdneho dvora a túto funkciu vykonáva dodnes.

narodený v roku 1962 v Bedburgu/Erfte (Nemecko), študoval na Rheinische Friedrich‑Wilhelms‑Universität Bonn (Rýnska univerzita Fridricha Wilhelma v Bonne, Nemecko), kde v roku 1986 zložil prvú štátnu skúšku z práva, a na université de Genève (univerzita v Ženeve, Švajčiarsko). Svoju rigoróznu prácu obhájil na Rheinische Friedrich‑Wilhelms‑Universität Bonn a v roku 1988 mu bol udelený titul doktora práv. Po štúdiu na École nationale d'administration (Francúzsko) mu bol v roku 1990 udelený medzinárodný diplom z verejnej správy. V roku 1992 ukončil druhou štátnou skúškou svoju prípravnú justičnú prax v Kolíne nad Rýnom (Nemecko) a neskôr, v roku 1996, získal habilitáciu na Rheinische Friedrich‑Wilhelms‑Universität Bonn, kde pracoval ako vedecký spolupracovník.

V rokoch 1996 až 2003 bolo predmetom výskumnej činnosti T. von Danwitza predovšetkým nemecké verejné právo, ako aj európske právo, a tieto oblasti vyučoval ako profesor na Ruhr‑Universität Bochum (univerzita Porúria v Bochume, Nemecko), kde v rokoch 2000 a 2001 zastával funkciu dekana právnickej fakulty. Od roku 2003 do roku 2006 sa venoval výučbe na Universität zu Köln (univerzita v Kolíne nad Rýnom, Nemecko), kde sa stal v roku 2006 riaditeľom Inštitútu verejného práva a správnej vedy.

Ako hosťujúci profesor pokračoval vo svojej univerzitnej kariére v roku 2000 na Fletcher School of Law and Diplomacy of the Tufts University (Univerzita Tufts, Spojené štáty), v rokoch 2001 až 2006 na université François Rabelais de Tours (Univerzita Françoisa Rabelaisa v Tours, Francúzsko) a neskôr, v rokoch 2005 a 2006, na université Paris I Panthéon‑Sorbonne (univerzita Paríž I, Panthéon‑Sorbonne, Francúzsko). V roku 2005 absolvoval výskumno‑vzdelávací pobyt na University of California, Berkeley (Kalifornská univerzita v Berkeley, Spojené štáty). V roku 2004 sa stal členom Ständige Deputation des Deutschen Juristentags (stály výbor nemeckej právnickej konferencie), v ktorom pôsobil do roku 2014.

T. von Danwitz bol vymenovaný za sudcu Súdneho dvora 7. októbra 2006. Svojimi kolegami bol zvolený do funkcie predsedu komory a túto funkciu zastával od 9. októbra 2012 do 8. októbra 2018. Od 8. októbra 2024 je T. von Danwitz podpredsedom inštitúcie.

narodený v roku 1958 v Luxemburgu (Luxemburské veľkovojvodstvo), v roku 1981 získal titul magister v odbore právo a v roku 1982 diplom o absolvovaní postgraduálneho štúdia (DEA) v odbore právo Spoločenstva na université de droit, d’économie et de sciences sociales de l’université de Paris II Panthéon‑Assas (univerzita práva, ekonómie a sociálnych vied, Panthéon‑Assas Paríž II, Francúzsko). V tom istom roku získal diplom na Institut d’études politiques de Paris (Inštitút politických vied v Paríži, Francúzsko).

V roku 1987 bol zapísaný do Advokátskej komory Luxemburského veľkovojvodstva a povolanie advokáta vykonával v rokoch 1987 až 1999. Súčasne sa venoval aj politike: v rokoch 1983 až 1994 pôsobil ako tajomník parlamentnej skupiny Kresťansko‑sociálnej strany v luxemburskom Parlamente a v rokoch 1987 až 1999 bol členom mestského zastupiteľstva mesta Esch‑sur‑Alzette (Luxembursko), kde v rokoch 1997 až 1999 zastával funkciu člena mestskej rady a na obdobie od roku 1994 do roku 1999 bol vymenovaný za zastupujúceho člena luxemburskej delegácie vo Výbore regiónov Európskej únie. Keďže bol v roku 1994 zvolený na päťročné funkčné obdobie za poslanca luxemburského Parlamentu, aktívne sa podieľal na legislatívnej činnosti, a to najmä ako spravodajca viacerých legislatívnych návrhov týkajúcich sa aktov práva Únie.

Po parlamentných voľbách v roku 1999 sa stal členom luxemburskej vlády a bol na čele niekoľkých ministerstiev: v rokoch 1999 až 2004 bol ministrom práce a zamestnanosti, ministrom pre náboženské otázky, ministrom pre vzťahy s parlamentom a povereným ministrom pre komunikácie, v rokoch 2004 až 2009 ministrom práce a zamestnanosti, ministrom pre náboženské otázky a ministrom pre kultúru, vyššie vzdelávanie a výskum a v rokoch 2009 až 2013 ministrom spravodlivosti, ministrom pre verejnú službu a administratívnu reformu, ministrom pre vyššie vzdelávanie a výskum, ministrom pre komunikácie a médiá a ministrom pre náboženské otázky.

Úlohy, ktoré zastával v rámci svojich ministerských funkcií, sa premietli aj do jeho právomocí na medzinárodnej úrovni. V roku 2005 predsedal viacerým zloženiam Rady Európskej únie. V rokoch 2005 až 2009 F. Biltgen vykonával funkciu spolupredsedu ministerskej konferencie pre Bolonský proces a v rokoch 2012 až 2013 funkciu spolupredsedu medziministerskej konferencie Európskej vesmírnej agentúry (ESA).

F. Biltgen bol vymenovaný za sudcu Súdneho dvora 7. októbra 2013 a funkciu predsedu komory vykonáva od 8. októbra 2024.

narodená v roku 1962 v Haapsalu (Estónsko), v roku 1986 získala diplom v odbore právo (ekvivalent titulu Master) na Tartu ülikool (univerzita v Tartu, Estónsko). Vo vysokoškolskom štúdiu pokračovala na Estónskej škole diplomacie, kde získala diplom v roku 1992. V roku 2003 získala po štúdiu na Università degli Studi di Padova (univerzita v Padove, Taliansko) a na University of Nottingham (univerzita v Nottinghame, Spojené kráľovstvo) titul European Master v odbore ľudské práva a demokratizácia.

Od roku 1986 zastávala počas piatich rokov funkciu prokurátorky v Tallinne (Estónsko). V rokoch 1991 až 1993 vykonávala funkciu právnej poradkyne a neskôr, v rokoch 1992 až 1993, funkciu generálnej poradkyne pri Eesti Kaubandus‑Tööstuskoda (obchodná a priemyselná komora Estónska). V rokoch 1993 až 2004 bola sudkyňou Tallinna Ringkonnakohus (odvolací súd v Tallinne, Estónsko).

Küllike Jürimäe bola vymenovaná za sudkyňu Všeobecného súdu Európskej únie 12. mája 2004. Od 23. októbra 2013 je sudkyňou Súdneho dvora, kde od 8. októbra 2021 zastáva funkciu predsedníčky komory.

narodený v roku 1964 v Nikózii (Cyprus), v roku 1985 získal vysokoškolský diplom v odbore právo a v roku 1987 diplom o absolvovaní postgraduálneho štúdia v odbore právo Spoločenstva na Université Panthéon‑Assas Paris II (univerzita Panthéon‑Assas Paríž II, Francúzsko), na ktorej v roku 1991 obhájil dizertačnú prácu v odbore právo.

V roku 1993 sa stal advokátom na Cypre a ako advokát zapísaný v Advokátskej komore v Nikózii pôsobil až do roku 1996, keď bol vymenovaný za osobitného poradcu pre európske záležitosti na cyperskom ministerstve zahraničných vecí. Túto pozíciu zastával do roku 1999 a následne v rokoch 1999 až 2002 pracoval ako poradca pre oblasť práva Spoločenstva na úrade právne služby Cyperskej republiky. V rokoch 1998 až 2003 bol členom cyperskej misie poverenej rokovaniami o pristúpení k Európskej únii a v rokoch 2002 až 2014 bol členom cypersko‑gréckej delegácie v rámci rokovaní o celkovom vyriešení cyperského problému.

Vďaka svojim odborným kompetenciám mu v rokoch 2002 až 2007 bola zverená funkcia hlavného právneho referenta a v rokoch 2007 až 2014 funkcia hlavného právneho poradcu Cyperskej republiky. Od roku 2003 do roku 2014 pôsobil ako riaditeľ oddelenia európskeho práva v rámci úradu právnej služby Cyperskej republiky a v rokoch 2004 až 2014 zároveň zastupoval cyperskú vládu ako zástupca pred súdmi Európskej únie.

C. Lycourgos bol 8. októbra 2014 vymenovaný do funkcie sudcu Súdneho dvora, kde od 8. októbra 2021 vykonáva funkciu predsedu komory.

narodený v roku 1973 v Prienai (Litva), v roku 1997 získal diplom v odbore právo a v roku 2008 doktorát na Vilniaus universitetas (univerzita vo Vilniuse, Litva). V rámci tejto univerzity vykonával pedagogickú činnosť – v rokoch 1999 až 2018 tam vyučoval ako odborný asistent a neskôr ako docent. Tiež pôsobil v oblasti právneho výskumu, o čom svedčia jeho mnohé publikácie týkajúce sa európskeho práva a ústavného práva. Súčasne s univerzitnou činnosťou sa aktívne podieľal na zriadení Litovskej asociácie pre európske právo, ktorej je spoluzakladateľom.

V roku 1997 začal pracovať v službách svojej krajiny pôvodu a nastúpil na odbor európskeho práva litovského Ministerstva spravodlivosti. Pôsobil tam vo funkcii vedúceho odborníka, ďalej v rokoch 2002 až 2003 vo funkcii vedúceho oddelenia a v rokoch 2004 až 2010 vo funkcii zástupcu generálneho riaditeľa. V rokoch 2010 až 2018 vykonával funkciu sudcu Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd Litvy) a v rokoch 2012 až 2017 bol jeho podpredsedom. V rokoch 2015 až 2017 bol predsedom tohto súdu vykonávajúcim funkciu a zároveň zasadal v rámci Teisėjų taryba (Súdna rada, Litva).

I. Jarukaitis je sudcom Súdneho dvora od 8. októbra 2018 a funkciu predsedu komory vykonáva od 8. októbra 2024.

narodená v roku 1959 v Tarragone (Španielsko), študovala na Universitat de Barcelona (univerzita v Barcelone, Španielsko), kde v roku 1983 získala diplom v odbore právo, a v rokoch 1984 až 1985 absolvovala odbornú justičnú prípravu na Escuela Judicial (Justičná akadémia, Španielsko).

Bola vymenovaná za sudkyňu Juzgado de Distrito de Sant Feliu de Llobregat (obvodný súd v Sant Feliu de Llobregat, Španielsko) a Juzgado de Distrito de Barcelona (obvodný súd v Barcelone, Španielsko) a tieto funkcie vykonávala v rokoch 1985 až 1989. V roku 1989 bola na obdobie jedného roka pridelená na Juzgado de lo Social nº 7 de Barcelona (súd pre pracovnoprávne veci a veci sociálneho zabezpečenia č. 7 v Barcelone, Španielsko) a následne pôsobila v senáte pre sociálne veci na Tribunal Superior de Justicia de Cataluña (Vyšší súd Katalánska, Španielsko), ktorého členkou bola do roku 2009. V roku 2009 bola vymenovaná za sudkyňu Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko). V rokoch 2013 až 2021 tiež zastávala funkciu sudkyne Správneho tribunálu Severoatlantickej aliancie (NATO) (Brusel, Belgicko).

M. L. Arastey Sahún sa súbežne so svojou sudcovskou činnosťou venovala aj výučbe. V rokoch 1998 až 2008 pôsobila ako docentka pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia na Universitat de Barcelona. Pôsobila tiež ako lektorka v národných strediskách justičnej prípravy, a to najmä v Španielsku (dlhodobo), v Bulharsku (v roku 2008) a v Rumunsku (v roku 2008), ako aj na Vyššej škole Juana Carlosa I. pre Strednú Ameriku a Karibik (v roku 2006). M. L. Arastey Sahún sa zúčastnila na rôznych konferenciách a seminároch na mnohých univerzitách. Zasadá aj vo viacerých orgánoch pôsobiacich najmä v oblastiach práva Únie, vzdelávania a overovania kvalifikácie sudcov a alternatívnych spôsobov riešenia sporov.

M. Lourdes Arastey Sahún bola vymenovaná za sudkyňu Súdneho dvora 7. októbra 2021 a od 8. októbra 2024 vykonáva funkciu predsedníčky komory.

narodený v roku 1971 v Krakove (Poľsko), v roku 1995 získal titul magister v odbore právo na Uniwersytet Śląski (Sliezska univerzita, Poľsko) a v roku 1996 na College of Europe v Bruggách (Belgicko). Na Uniwersytet Śląski v roku 2000 obhájil dizertačnú prácu v odbore právo, v roku 2009 sa stal docentom právnych vied a v roku 2013 bol menovaný za profesora práva. Jeho akademické pôsobenie ho ako hosťujúceho profesora („Visiting Scholar“) priviedlo v roku 1998 na Jesus College v Cambridge (Spojené kráľovstvo), v roku 1999 na Université de Liège (univerzita v Liège, Belgicko) a v roku 2003 na Európsky univerzitný inštitút vo Florencii (Taliansko).

V roku 2001 bol zapísaný do advokátskej komory v Katowiciach a povolanie advokáta vykonával do roku 2008. V rovnakom čase bol tiež členom výboru pre medzinárodné právo súkromné v rámci komisie pre kodifikáciu civilného práva na poľskom ministerstve spravodlivosti.

V rokoch 2008 až 2009 pôsobil vo funkcii štátneho podtajomníka na Úrade Výboru pre európsku integráciu (Poľsko) a v rokoch 2010 až 2013 pracoval na poľskom ministerstve zahraničných vecí. V priebehu týchto troch rokov zastupoval poľskú vládu ako zástupca vo veľkom počte vecí prejednávaných pred súdmi Európskej únie.

Vďaka svojmu úzkemu vzťahu k oblasti univerzitného výskumu zastáva členstvo v redakčných radách viacerých právnych časopisov, čo ho zároveň priviedlo k editorstvu mnohých publikácií týkajúcich sa európskeho práva a medzinárodného práva súkromného.

M. Szpunar bol vymenovaný za generálneho advokáta Súdneho dvora 23. októbra 2013 a od 11. októbra 2018 vykonáva funkciu prvého generálneho advokáta.

narodený v roku 1963 v Záhrebe (Chorvátsko), v roku 1987 získal diplom v odbore právo na Sveučilište u Zagrebu (univerzita v Záhrebe, Chorvátsko) a v univerzitnom štúdiu pokračoval v Spojených štátoch amerických, kde v roku 1992 získal titul Master of Laws na University of Michigan (univerzita v Michigane). V Chorvátsku neskôr študoval na Sveučilište u Zagrebu, kde sa v roku 1995 stal doktorom práv. V rokoch 2001 až 2002 študoval na Harvard University (Harvardova univerzita, Spojené štáty) ako Fulbright Fellow (Fulbrightov štipendista) a Visiting Scholar (hosťujúci vedecký pracovník).

Svoju profesijnú kariéru začal v roku 1987 na Sveučilište u Zagrebu ako odborný asistent. Od roku 2003 pôsobil na tejto univerzite ako profesor práva Únie a v roku 2006 mu bol na tejto univerzite udelený titul katedry programu Jean Monnet, ktorého držiteľom ad personam sa stal v roku 2011. V roku 2012 sa stal hosťujúcim profesorom na Cornell Law School (právnická fakulta Cornellovej univerzity, Spojené štáty). S. Rodin uverejnil v priebehu svojho univerzitného pôsobenia mnoho publikácií, ktoré v Chorvátsku prispievajú k šíreniu práva Únie.

V rokoch 2006 až 2011 bol S. Rodin členom chorvátskej skupiny, ktorá vymedzila rámec pre vyjednávanie, ako aj proces pristúpenia Chorvátska k Únii, a v rokoch 2009 až 2010 bol súčasne členom chorvátskej komisie pre ústavnú reformu a predsedom pracovnej skupiny pre pristúpenie Chorvátska k Únii.

Ako prvý chorvátsky sudca Súdneho dvora vykonáva S. Rodin túto funkciu od 4. júla 2013.

narodený v roku 1965 v Grazi (Rakúsko), právo vyštudoval na Karl‑Franzens‑Universität Graz (univerzita v Grazi, Rakúsko), kde najprv v roku 1987 získal diplom a potom v roku 1990 doktorát z práva. Tá istá univerzita mu v roku 1988 udelila diplom prvého stupňa v odbore prekladateľstvo. Ako súčasť  vzdelávania v rámci svojej úradníckej kariéry si v roku 1991 vybral Francúzsko, kde pokračoval v štúdiu na École nationale d’administration (ENA, Francúzsko), ktorú v roku 1992 ukončil diplomom „cycle international long d’administration publique“ (dlhší medzinárodný študijný program pre verejnú správu).

Svoju profesijnú kariéru začal v roku 1990 ako úradník na rakúskom ministerstve zahraničných vecí, kde pôsobil do roku 1994, a to najprv na jeho právnom oddelení a neskôr na generálnom riaditeľstve pre politiku hospodárskej a európskej integrácie. Od roku 1994 do roku 2000 pracoval ako poradca na Stálej misii Rakúska pri Úrade Organizácie spojených národov a špecializovaných inštitúcií v Ženeve (Švajčiarsko). Od roku 2000 do roku 2019 naďalej slúžil na rakúskom ministerstve zahraničných vecí, a to najskôr ako vedúci oddelenia „Právne otázky prvého piliera Európskej únie“ a neskôr, v rokoch 2005 až 2019, vo funkcii vedúceho oddelenia európskeho práva.

Celý rad jeho publikácií v oblasti práva Únie poukazuje aj na jeho akademickú kariéru, ktorú začal v roku 2007 ako lektor Inštitútu európskeho a medzinárodného práva na Leopold‑Franzens‑Universität Innsbruck (univerzita v Innsbrucku, Rakúsko), pokračoval v rokoch 2012 až 2018 ako prednášajúci na Diplomatische Akademie Wien (Diplomatická akadémia vo Viedni, Rakúsko) a od roku 2014 bol spoluvedúcim viacerých kurzov na Wirtschaftsuniversität Wien (Ekonomická univerzita vo Viedni, Rakúsko). Napokon v rokoch 2014 až 2019 pôsobil ako profesor Inštitútu pre európske právo na Karl‑Franzens‑Universität Graz, kde od roku 2020 pokračuje vo výučbe ako čestný profesor.

A. Kumin bol vymenovaný do funkcie sudcu Súdneho dvora 20. marca 2019.

narodený v roku 1958 v Mikkeli (Fínsko), v roku 1980 získal diplom v odbore právo a neskôr, v roku 1982, diplom o absolvovaní postgraduálneho štúdia v odbore právo na Helsingin yliopisto (univerzita v Helsinkách, Fínsko). V roku 2008 obhájil na tejto univerzite dizertačnú prácu. Jeho záujem o pedagogickú činnosť sa prejavil už veľmi skoro a bolo to práve na Helsingin yliopisto, kde sa v roku v roku 1980 stal lektorom práva, ktorým bol do roku 1986.

V roku 1983 pôsobil počas jedného roka ako referendár a dočasne pridelený sudca na Rovaniemen kihlakunnanoikeus (súd prvého stupňa v Rovaniemi, Fínsko). Po tom, čo v rokoch 1987 až 1989 zastával pozíciu právneho poradcu na fínskom ministerstve spravodlivosti, bol na tomto ministerstve vymenovaný za vedúceho sekcie európskeho práva, ktorú riadil v rokoch 1990 až 1995. Zároveň bol v rokoch 1989 až 1990 právnym poradcom na fínskom ministerstve zahraničných vecí. Ako osoba zodpovedná za právne a inštitucionálne otázky sa zúčastňoval na rokovaniach o pristúpení Fínska k Európskej únii a následne v rokoch 1995 až 2000 zastával pozície poradcu a tajomníka pre európske záležitosti Veľkého výboru fínskeho parlamentu.

N. Jääskinen vykonával v rámci služby pre fínsku justíciu v rokoch 2000 až 2002 funkciu dočasného sudcu na Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd, Fínsko) a v rokoch 2003 až 2009 zastával na tomto súde funkciu sudcu.

Dňa 7. októbra 2009 sa stal generálnym advokátom Súdneho dvora, ktorým bol do 7. októbra 2015. Po návrate do svojej rodnej krajiny znova pôsobil v rokoch 2015 až 2019 ako sudca Korkein hallinto‑oikeus a v rokoch 2018 až 2019 vykonával funkciu podpredsedu tohto súdu.

N. Jääskinen bol vymenovaný do funkcie sudcu Súdneho dvora 7. októbra 2019.

narodený v roku 1957 v Aténach (Grécko), v roku 1980 získal magisterský titul v odbore právo na Ethniko kai Kapodistriako Panepistimio Athinon (Národná a Kapodistriánska univerzita v Aténach, Grécko) a v roku 1981 diplôme d’études approfondies (DEA) (postgraduálny magisterský titul) z verejného práva na université de Paris I, Panthéon‑Sorbonne (univerzita Paríž I, Panthéon‑Sorbonne, Francúzsko). V nasledujúcom roku mu Centre universitaire d'études communautaires et européennes (Université Paris I) (Centrum štúdií komunitárneho a európskeho práva, univerzita Paríž I, Francúzsko) vydalo osvedčenie zo štúdií komunitárneho práva.

V roku 1985 začal D. Gratsias svoju profesijnú kariéru na Symvoulio tis Epikrateias (Štátna rada, Grécko), kde do roku 1992 vykonával funkciu referenta. Následne bol v roku 1992 vymenovaný za odborného referenta a potom, v roku 2005, za radcu Štátnej rady. Súbežne s týmito funkciami bol na dva roky (1998 – 1999) vymenovaný za pridruženého člena Anotato Eidiko Dikastirio (špeciálny najvyšší súd, Grécko) a v roku 2006 sa stal členom Eidiko Dikastirio Agogon Kakodikias (špeciálny súd príslušný pre disciplinárne konania sudcov, Grécko). V roku 2008 bol členom Anotato Dikastiko Symvoulio Dioikitikis Dikaiosinis (Vyššia rada správneho súdnictva, Grécko). Počas súdneho roka 2009 – 2010 vykonával funkciu kontrolóra pre správne súdnictvo.

V rokoch 1994 až 1996 pôsobil D. Gratsias na Súdnom dvore ako referendár pri generálnom advokátovi Georgesovi Cosmasovi.

D. Gratsias bol v období od 25. októbra 2010 do 6. októbra 2021 sudcom Všeobecného súdu, kde od 18. septembra 2013 do 30. septembra 2019 v rámci dvoch po sebe nasledujúcich funkčných období vykonával funkciu predsedu komory. Sudcom Súdneho dvora sa stal 7. októbra 2021.

narodený v roku 1961 v Zlíne (Československo), M. Gavalec získal najprv diplom inžiniera v technickom odvetví tepelných a jadrových strojov a zariadení na Českom vysokom učení technickom v Prahe (Československo) a v rokoch 1986 až 1991 vykonával rôzne funkcie v oblasti jadrovej energetiky.

Jeho záujem o spoločenské vedy ho v rokoch 1990 až 1995 priviedol k štúdiu práva na Univerzite Komenského v Bratislave (Slovensko), kde v roku 1995 získal magisterský diplom a v roku 2010 mu bol udelený akademický titul PhD.

V roku 2001 bol vymenovaný za sudcu Okresného súdu Bratislava III (Slovensko), kde sa venoval obchodnoprávnej agende, rodinným veciam a správnemu súdnictvu. Na tomto súde pôsobil do roku 2005, keď sa stal sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v rámci ktorého najprv rozhodoval ako sudca Správneho kolégia, a v roku 2009 sa stal predsedom prvého senátu Správneho kolégia.

Súčasne so svojou sudcovskou profesijnou kariérou sa M. Gavalec venoval aj pedagogickej činnosti. V rokoch 2005 až 2011 vyučoval na Znaleckom ústave Paneurópskej vysokej školy pre špecializované štúdium v odbore Ekonomika a manažment. V rokoch 2006 až 2014 vyučoval na Ústave verejného práva a Ústave súkromného práva Paneurópskej vysokej školy.

M. Gavalec bol v tiež v rokoch 2005 až 2020 členom Fóra sudcov Európskej únie pre životné prostredie a v rokoch 2006 až 2015 členom Asociácie európskych administratívnych sudcov.

M. Gavalec bol vymenovaný za sudcu Súdneho dvora 7. októbra 2021.

narodený v roku 1949 v Blagoevgrade (Bulharsko), právo študoval na Sofijski universitet „Sv. Kliment Ochridski“ (univerzita Sv. Klimenta Ochridského v Sofii, Bulharsko), kde získal diplom v roku 1972.

V roku 1975 bol vymenovaný za sudcu Rajonen săd Blagoevgrad (okresný súd v Blagoevgrade, Bulharsko), ktorého členom bol do roku 1983, keď nastúpil na Okrăžen săd Blagoevgrad (krajský súd v Blagoevgrade, Bulharsko), na ktorom pôsobil do roku 1986. Následne v rokoch 1986 až 1991 pracoval na Varchoven Săd (Najvyšší súd, Bulharsko) a v rokoch 1991 až 2000 bol členom Konstitucionen săd (Ústavný súd, Bulharsko). Od roku 1997 do roku 1999 bol menovaný za člena Európskej komisie pre ľudské práva.

V rokoch 2001 až 2006 svoje pôsobenie v rámci súdnictva dočasne prerušil a venoval sa procesu pristúpenia Bulharska k Európskej únii, na ktorom sa aktívne podieľal ako člen bulharského parlamentu a tiež ako pozorovateľ Európskeho parlamentu, a to od augusta 2005 do decembra 2006. V rokoch 2002 až 2003 sa ako člen Konventu o budúcnosti Európy podieľal na príprave strategických reakcií na výzvy, ktoré čakali Európsku úniu v súvislosti s jej rozšírením v roku 2004.

A. Arabadjiev bol vymenovaný do funkcie sudcu Súdneho dvora 12. januára 2007, niekoľko dní po pristúpení Bulharska k Európskej únii, a túto funkciu vykonáva dodnes. Svojimi kolegami bol zvolený do funkcie predsedu komory, ktorú zastával od 9. októbra 2018 do 7. októbra 2024.

Narodený v roku 1952 v Kilcoone (Írsko), študoval na University College Dublin (univerzita v Dubline, Írsko), kde v roku 1974 získal titul magister v odbore politické a ekonomické vedy a v roku 1975 titul magister v odbore politická ekonómia. Svoje štúdiá doplnil v roku 1979 titulom magister v odbore medzinárodné právo a porovnávacie právo na Université libre de Bruxelles (Slobodná univerzita v Bruseli, Belgicko).

V roku 1975 plnil počas jedného roka funkcie hospodárskeho analyzátora pre Irish Farmers’ Association (IFA) (Írske združenie poľnohospodárov, Dublin). V rokoch 1975 až 1979 vykonával viacero činností súvisiacich s ochranou írskych poľnohospodárskych odvetví a riadil Kanceláriu IFA pri Európskom hospodárskom spoločenstve. Na obdobie od roku 1980 do roku 1984 bol vymenovaný za generálneho riaditeľa Irish Meat Exporters Association (Spolok vývozcov mäsa z Írska). Po tom, ako v rokoch 1985 až 1988 pracoval ako politický poradca Petra Sutherlanda, komisára Európskej komisie pre hospodársku súťaž, začal znovu pôsobiť v odvetví poľnohospodárstva – v rokoch 1989 až 1995 bol generálnym riaditeľom spoločnosti s významným postavením na írskom trhu s mäsom.

E. Regan najprv pôsobil v Honorable Society of King’s Inns (Dublin) od roku 1985 ako barrister a rovnakú funkciu vykonával v rokoch 1995 až 2005 v Írskej advokátskej komore, v ktorej neskôr, v rokoch 2005 až 2015, zastával funkciu Senior Counsel. V rokoch 2007 až 2011 tiež vykonával funkciu člena Seanad (senát, Írsko).

E. Regan bol vymenovaný za sudcu Súdneho dvora 7. októbra 2015. Svojimi kolegami bol zvolený do funkcie predsedu komory a túto funkciu na Súdnom dvore zastával od 9. októbra 2018 do 7. októbra 2024.

narodený v roku 1957 v Sintre (Portugalsko), študoval právo na Universidade de Lisboa (univerzita v Lisabone, Portugalsko), kde v roku 1980 získal diplom a v roku 1986 titul Master v odbore právo. Na Právnickej fakulte Universidade Nova de Lisboa (nová univerzita v Lisabone, Portugalsko) sa neskôr venoval písaniu svojej dizertačnej práce a v roku 2003 tam získal doktorát v odbore právo.

V rámci svojho akademického pôsobenia bol najprv v rokoch 1981 až 1986 asistentom v odbore právo na Právnickej fakulte Universidade de Lisboa a neskôr, v rokoch 1987 až 1996, hosťujúcim profesorom na Inštitúte pre európske štúdie na Universität des Saarlandes (Sárska univerzita). Následne v rokoch 2003 až 2008 zastával na Universidade Nova de Lisboa funkciu odborného asistenta v odbore právo a v rokoch 2008 až 2018 funkciu docenta práva. Ako hosťujúci profesor vyučoval právo v rokoch 2014 až 2018 aj na Universidad Pontificia Comillas (pápežská univerzita v Comillas, Španielsko). Jeho účasť na vedeckom výskume sa odráža v množstve jeho publikácií v oblasti ústavného práva a v oblastiach práva Únie týkajúcich sa konkrétne priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, voľného pohybu osôb a inštitucionálneho práva.

N. Piçarra začal prvýkrát pracovať pre Súdny dvor v roku 1986. Do roku 1987 tu pôsobil ako právnik lingvista a v rokoch 1987 až 1990 ako právnik lingvista poverený revíziou prekladov právnych textov. V roku 1990 sa stal referendárom a nastúpil na Súd prvého stupňa do kabinetu jeho predsedu, Josého Luísa da Cruz Vilaça, s ktorým spolupracoval do roku 1995, a následne do roku 1996 pôsobil v kabinete sudcu Ruia Manuela Gens de Moura Ramosa.

Na obdobie od roku 1996 do roku 1999 ho vláda jeho domovskej krajiny vymenovala do funkcie národného koordinátora pre záležitosti voľného pohybu osôb v európskom priestore na portugalskom ministerstve zahraničných vecí a tiež do funkcie člena Výboru K4 v rámci Rady a člena Centrálnej skupiny pre stálu konzultačnú štruktúru Schengenských dohôd.

Bol vymenovaný za portugalského člena siete právnych expertov FreSsco v oblasti voľného pohybu pracovníkov a koordinácie sociálneho zabezpečenia v rámci Európskej únie a člena akademickej siete Odysseus pre právne štúdie o prisťahovalectve a azyle v Európe na obdobie od roku 2004 do roku 2018. V rokoch 2015 až 2018 tiež zasadal v správnej rade Agentúry Európskej únie pre základné práva vo Viedni (Rakúsko).

N. Piçarra bol vymenovaný do funkcie sudcu Súdneho dvora 8. októbra 2018 a túto funkciu vykonáva dodnes.

narodený v roku 1953 v Aténach (Grécko), v roku 1976 získal diplom z práva na Panepistimio Athinon (univerzita v Aténach, Grécko) a svoje štúdiá doplnil v roku 1990 titulom magister so špecializáciou na európske právo, ktorý získal na Université libre de Bruxelles (Slobodná univerzita v Bruseli, Belgicko). V roku 1992 sa stal „Fellow“ na Medzinárodnom inštitúte ľudských práv v Ženeve (Švajčiarsko) a Štrasburgu (Francúzsko).

V roku 1978 vykonával po dobu jedného roka povolanie advokáta zapísaného v Aténskej advokátskej komore a následne nastúpil na Symvoulio tis Epikrateias (Štátna rada, Grécko): v rokoch 1979 až 2000 tu postupne zastával funkciu audítora, odborného referenta a poradcu a stal sa jeho podpredsedom a neskôr predsedom. V rokoch 2000 až 2020 bol členom Anotato Eidiko Dikastirio (špeciálny najvyšší súd, Grécko) a v rokoch 2011 až 2020 bol predsedom Eidiko Dikastirio Agogon Kakodikias (špeciálny súd príslušný pre disciplinárne konania sudcov, Grécko). V rokoch 1996 až 2020 bol členom a následne predsedom Anotato Symvoulio Dioikitikis Dikaiosynis (Vyššia rada správneho súdnictva, Grécko). V rokoch 2011 až 2020 okrem toho zastával funkciu predsedu Peitharchiko Symvoulio Melon didaktika Ereunitikou Prosopikou ton Anotaton Ekpaideutikon Idrymaton (Disciplinárna rada vyučujúcich v inštitúciách vyššieho vzdelávania, Grécko).

V rámci svojich súdnych funkcií vykonával A. Rantos rad úloh ako predseda viacerých výborov pre prípravu právnych predpisov. Bol členom Κentriki Nomoparaskeuastiki Epitropi (Ústredný výbor pre prípravu právnych predpisov, Grécko). Jeho záujem o pedagogickú činnosť ho okrem toho priviedol k výučbe európskeho práva a správneho práva na Ethniki Schola Dimosias Dioikisis (Národná škola pre verejnú správu, Grécko), kde pôsobil v rokoch 1990 až 1994, a takisto na Ethniki Schola Dikastikon Leitourgon (Národná justičná akadémia, Grécko), kde vyučoval v rokoch 1995 až 2016. Jeho úvahy týkajúce sa najrôznejších právnych tém vyústili do mnohých vedeckých prác, z ktorých väčšina bola publikovaná.

A. Rantos bol vymenovaný do funkcie generálneho advokáta Súdneho dvora 10. septembra 2020 a túto funkciu vykonáva dodnes.

narodená v roku 1970 v Jelgave (Lotyšsko), v roku 1993 získala diplom v odbore právo na Latvijas Universitāte (Lotyšská univerzita), ktorý v tom istom roku doplnila štúdiom amerického právneho systému, práva a politiky Európskych spoločenstiev a politológie na Aarhus Universitet (Aarhuská univerzita, Dánsko). V roku 1994 ďalej získala magisterský titul v odbore medzinárodné právo na Lunds Universitet (univerzita v Lunde, Švédsko) a absolvovala štúdium na Cambridge University (Cambridgeská univerzita, Spojené kráľovstvo), kde v roku 1999 obhájila dizertačnú prácu v odbore právo.

Svoju profesijnú kariéru začala v rokoch 1990 až 1992 ako asistentka poslanca lotyšského parlamentu a neskôr, v rokoch 1992 až 1995, pracovala ako konzultantka výboru pre zahraničné veci lotyšského parlamentu. V roku 1995 bola vymenovaná za poradkyňu lotyšského predsedu vlády. V rokoch 1999 až 2001 pracovala na generálnom riaditeľstve pre ľudské práva Rady Európy v Štrasburgu (Francúzsko).

Od roku 1993 sa I. Ziemele okrem iného venovala aj vyučovaniu, a to ako odborná asistentka na katedre teórie práva a politológie a na katedre medzinárodného práva a morského práva na Latvijas Universitāte. Do roku 1999 pôsobila na tejto univerzite ako lektorka medzinárodného práva a európskeho práva a založila Inštitút pre ľudské práva, ktorého vedúcou bola do roku 1999. Okrem toho bola profesorkou „Söderberg“ a neskôr hosťujúcou profesorkou na Rīgas Juridiskā augstskola (Vysoká škola práva v Rige, Lotyšsko), kde od roku 2001 pôsobila ako profesorka medzinárodného práva a ľudských práv. V rokoch 2001 až 2005 vyučovala ako hosťujúca profesorka aj na Inštitúte Raoula Wallenberga na Lunds universitet.

Sudcovskú kariéru začala I. Ziemele v roku 2005, keď bola vymenovaná za sudkyňu Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu; túto funkciu vykonávala do roku 2014 aj ako predsedníčka senátu. V roku 2015 bola vymenovaná za sudkyňu Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd, Lotyšsko) a v rokoch 2017 až 2020 bola jeho predsedníčkou.

Od roku 2017 je korešpondujúcou členkou Lotyšskej akadémie vied, v spolupráci s ktorou sa venuje výskumu v oblasti práva, ktorý vyúsťuje do vydávania mnohých publikácií.

I. Ziemele bola vymenovaná za sudkyňu Súdneho dvora 6. októbra 2020. Túto funkciu vykonáva dodnes.

narodený v roku 1965 v Budapešti (Maďarsko), v roku 1990 získal diplom z práva na Eötvös Loránd Tudományegyetem (univerzita Eötvösa Loránda, Maďarsko) a v roku 1991 titul Master of Laws na Ruprecht‑Karls‑Universität Heidelberg (Ruprechtovsko‑Karolovská univerzita v Heidelbergu, Nemecko). Na Eötvös Loránd Tudományegyetem absolvoval aj doktorandské štúdium a dizertačnú prácu v odbore právo obhájil v roku 2004. V roku 1992 taktiež získal na univerzite Eötvös Loránd Tudományegyetem diplom v odbore dejiny umenia.

Bol advokátom zapísaným v Budapeštianskej advokátskej komore a toto povolanie vykonával v Maďarsku v rokoch 1995 až 2016. Súbežne s činnosťou advokáta pôsobil v rokoch 2004 až 2016 ako rozhodca Pénz és Tőkepiaci Állandó Választottbíróság (Stály rozhodcovský súd pre finančné a kapitálové trhy, Maďarsko) a ako ad hoc rozhodca.

Z. Csehi sa okrem toho venoval aj výučbe práva, a to na Eötvös Loránd Tudományegyetem ako docent (v rokoch 1991 až 2005) a neskôr ako profesor (v rokoch 2005 až 2016). Vyučoval aj na Pázmány Péter Katolikus Egyetem (Katolícka univerzita Pétera Pázmányho, Maďarsko), kde pôsobil v rokoch 2007 až 2013 ako vedúci katedry obchodného práva a od roku 2013 ako profesor. Na tejto univerzite bol v rokoch 2013 až 2016 vedúcim katedry súkromného a obchodného práva a od roku 2017 profesorom zameraným na výskum v oblasti súkromného a obchodného práva, ako aj vedúcim katedry občianskeho práva (od roku 2018). Od roku 2013 pôsobil ako hosťujúci profesor na Université catholique de Lyon (Katolícka univerzita v Lyone, Francúzsko).

Z. Csehi bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu 13. apríla 2016. Túto funkciu vykonával päť rokov, predtým, ako sa 7. októbra 2021 stal sudcom Súdneho dvora.

narodená v roku 1967 vo Vălenii de Munte (Rumunsko), v roku 1990 získala diplom z práva na Universitatea Alexandru Ioan Cuza din Iaşi (univerzita Alexandru Ioan Cuza v Iaşi, Rumunsko) (diplom s vyznamenaním) a v roku 1999 získala diplom doktorky práv na Academia de Poliție „Alexandru Ioan Cuza“ (Policajná akadémia „Alexandru Ioan Cuza“, Rumunsko).

Jej profesijná kariéra sa začala v roku 1991, keď bola vymenovaná do funkcie sudkyne na Judecătoria sectorului 4 Bucureşti (súd prvého stupňa 4. obvodu v Bukurešti, Rumunsko), ktorú vykonávala do roku 1996. V rokoch 1996 až 1999 pôsobila ako sudkyňa na Tribunalul Bucureşti (súd v Bukurešti, Rumunsko) a v rokoch 1997 až 1999 sa stala predsedníčkou jeho civilného kolégia. Po tom, ako zastávala v rokoch 1999 až 2005 funkciu sudkyne na Curtea de Apel Bucureşti (odvolací súd v Bukurešti, Rumunsko) a v rokoch 1999 až 2003 funkciu predsedníčky jeho civilného kolégia, bola vymenovaná za sudkyňu Înalta Curte de Casaţie şi Justitia (Najvyšší kasačný a súdny dvor, Rumunsko) a túto funkciu vykonávala od roku 2006 do roku 2016.

V rokoch 2006 až 2016 bola O. Spineanu‑Matei vymenovaná za externú členku veľkého odvolacieho senátu Európskeho patentového úradu v Mníchove (Nemecko).

Od roku 1997 sa tiež venovala vzdelávaniu rumunských sudcov a justičných čakateľov ako lektorka Institutul Naţional al Magistraturii (Národný justičný inštitút, Rumunsko), v rámci ktorého bola tiež členkou vedeckej rady, a v rokoch 2011 až 2016 zastávala funkciu jeho riaditeľky. Zasadala tiež v správnej rade Școala Națională de Grefieri (Národná škola pre súdnych úradníkov, Rumunsko). V rokoch 2012 až 2016 bola členkou rady pre doktorandské štúdiá na Universitatea din Bucureşti (univerzita v Bukurešti, Rumunsko). Je spoluautorkou viacerých publikácií a autorkou mnohých článkov v oblastia práva a pravidelne sa zúčastňuje na národných i medzinárodných konferenciách.

O. Spineanu‑Matei bola vymenovaná za sudkyňu Všeobecného súdu 19. septembra 2016. Túto funkciu vykonávala počas piatich rokov, predtým, ako bola 7. októbra 2021 bol vymenovaná za sudkyňu Súdneho dvora.

narodená v roku 1971 v Jelgave (Lotyšsko), študovala na IMO International Maritime Law Institute (Inštitút IMO pre medzinárodné námorné právo, Malta), kde v roku 1995 získala titul Master v odbore medzinárodné námorné právo. Neskôr, v roku 2002, získala na Rīgas Juridiskā augstskola (Vysoká škola práva v Rige, Lotyšsko) magisterský titul v odbore právo Únie.

Od roku 1995 pôsobila na lotyšskom ministerstve dopravy ako vedúca právneho odboru a zástupkyňa vedúceho oddelenia pre námorné záležitosti. Tieto funkcie vykonávala do roku 2002, keď bola na tomto ministerstve menovaná za poradkyňu štátneho tajomníka pre európske záležitosti.

V rokoch 2004 až 2005 vykonávala L. Medina funkciu zástupkyne vedúceho úradu pre európske záležitosti na Štátnom kancelárstve Lotyšskej republiky.

V roku 2005 začala pôsobiť na lotyšskom ministerstve spravodlivosti ako vedúca oddelenia pre plánovanie politík. Od roku 2006 zastávala na lotyšskom ministerstve spravodlivosti funkciu zástupkyne štátneho tajomníka pre sektorovú politiku a v rokoch 2009 až 2021 funkciu zástupkyne pre právne politiku.

L. Medina sa v rámci svojej profesijnej dráhy venuje aj pedagogickej činnosti. V rokoch 1998 až 2006 vyučovala európske právo a inštitucionálne právo Európskej únie na Valsts administrācijas skola (Škola verejnej správy, Lotyšsko). V roku 2012 viedla kurzy pre sudcov a notárov, ktoré sa týkali nariadenia Rím III. Od roku 2008 je tiež členkou rady Právnickej fakulty Biznesa augstskola Turība (Vysoká škola obchodná „Turiba“, Lotyšsko).

L. Medina bola vymenovaná za generálnu advokátku Súdneho dvora 7. októbra 2021.

narodený v roku 1960 v Haagu (Holandsko), diplom v odbore právo získal na Universiteit Leiden (Univerzita v Leidene, Holandsko) v roku 1983. V štúdiu pokračoval v Londýne na School of Economics and Political Science (Škola ekonomických a politických vied v Londýne, Spojené kráľovstvo) a v roku 1984 tam získal magisterský titul v odbore právo. V roku 2010 absolvoval študijný pobyt na London Business School (Spojené kráľovstvo), v roku 2011 na INSEAD Fontainebleau (Francúzsko) a v roku 2018 na Stanford Business School (Spojené štáty).

Svoju profesionálnu kariéru začal v roku 1985 ako advokát amsterdamskej Komory advokátov a túto funkciu vykonával do roku 1990.

V roku 1991 nastúpil na právne oddelenie Európskej komisie, kde pracoval do roku 1994 v rámci pracovnej skupiny „Voľný pohyb kapitálu, sloboda usadiť sa, slobodné poskytovanie služieb, dane, colná únia a hospodárska a menová únia“ a pracovnej skupiny „Kontrola štátnej pomoci a antidumpingu“.

B. M. P. Smulders pokračoval vo svojej kariére na Komisii ako člen kabinetu Hansa van den Broeka, komisára pre vonkajšie vzťahy a rozšírenie (1995 – 1999), Fritsa Bolkesteina, komisára pre vnútorný trh, dane a colnú úniu (1999 – 2000) a Romana Prodiho, predsedu Komisie (2000 – 2004). V rokoch 2004 až 2008 bol vedúcim kabinetu komisárky pre hospodársku súťaž Neelie Kroesovej, potom hlavným právnym poradcom, ako riaditeľ pracovnej skupiny „Inštitúcie a hospodárska a menová únia“ na právnom oddelení Komisie (2008 – 2014). Stal sa vedúcim kabinetu prvého podpredsedu Komisie Fransa Timmermansa (2014 – 2019), potom hlavným právnym poradcom ako riaditeľ pracovnej skupiny „Svetová obchodná organizácia a obchodná politika“ na právnom oddelení Komisie (2020 – 2022). V rokoch 2022 až 2024 bol zástupcom generálneho riaditeľa na Generálnom riaditeľstve Komisie pre hospodársku súťaž, kde bol zodpovedný za kontrolu štátnej pomoci.

Od roku 2012 pôsobí ad hoc ako náhradný sudca v občianskoprávnej a obchodnej komore Gerechtshof Den Haag (Odvolací súd Haag, Holandsko), pričom sa zaoberá najmä prípadmi týkajúcimi sa zodpovednosti štátu za porušenie práva Únie, medzinárodného práva verejného a otázkami exekučnej imunity tretích krajín. Od roku 2003 pôsobí aj na akademickej pôde, najmä v oblasti medzinárodného a európskeho práva, ako lektor na Fondazione Collegio Europeo di Parma (Európska vysoká škola v Parme, Taliansko), od roku 2019 na Université Paris‑Panthéon‑Assas (Univerzita Paris‑Panthéon‑Assas Francúzsko) a od roku 2013 ako hosťujúci profesor na Vrije Universiteit Brussel (Slobodná univerzita v Bruseli, Belgicko) a na College of Europe v Bruggách (Belgicko). V rokoch 1994 až 2005 vyučoval aj na Universiteit van Amsterdam (Amsterdamská univerzita, Holandsko) a Radboud Universiteit Nijmegen (Radboudská univerzita v Nijmegene, Holandsko). V rokoch 2002 až 2022 bol členom a neskôr predsedom kuratória Europa Instituut na právnickej fakulte Universiteit Leiden. V rokoch 2008 až 2024 bol členom redakčnej rady časopisu Common Market Law Review.

Je autorom mnohých publikácií a článkov, najmä o práve hospodárskej súťaže, inštitucionálnom práve, ochrane právneho štátu, vnútornom trhu a hospodárskej a menovej únii.

Pán Smulders bol menovaný za sudcu Súdneho dvora 7. októbra 2024.

narodený v roku 1962 v Luxemburgu (Luxemburské veľkovojvodstvo), diplom v odbore právo získal v roku 1988 na Université catholique de Louvain (Katolícka univerzita v Leuvene, Belgicko) a neskôr pokračoval v štúdiu na Fitzwilliam College, University of Cambridge (univerzita v Cambridge, Spojené kráľovstvo), kde v roku 1990 získal titul Master of Laws.

V rokoch 1989 až 2004 vykonával povolanie advokáta zapísaného v Luxemburskej advokátskej komore a okrem toho pôsobil aj v akademickej oblasti; venoval sa vyučovaniu, okrem iných, kurzov trestného práva, ľudských práv či kurzov o konaniach pred Európskym súdom pre ľudské práva. V rokoch 1991 až 1997 pôsobil ako asistent pre výskum na Université catholique de Louvain a v rokoch 1996 až 2006 ako hosťujúci profesor na Université du Luxembourg (univerzita v Luxemburgu). V rokoch 1997 až 2009 vyučoval aj na Université Nancy II (Univerzita Nancy II, Francúzsko) a v rokoch 2017 a 2018 na Institut d'études politiques de Paris (Inštitút politických vied v Paríži, Francúzsko).

Je tiež autorom mnohých publikácií a článkov, ako aj členom vedeckých a redakčných rád viacerých právnických časopisov.

V roku 2000 bol vymenovaný za člena luxemburského poradného výboru pre ľudské práva, v ktorom pôsobil do roku 2004. V rokoch 2002 až 2004 bol tiež členom výborov Rady európskych advokátskych komôr (CCBE) pre ľudské práva a pre trestné právo a členom siete nezávislých expertov Európskej únie pre ľudské práva.

V roku 2004 bol vymenovaný za sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (Francúzsko), v roku 2011 sa na ňom stal predsedom kolégia, v roku 2012 podpredsedom a v rokoch 2012 až 2015 zastával funkciu predsedu tohto súdu.

Dňa 13. apríla 2016 bol D. Spielmann vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu, kde od 30. septembra 2019 do 6. októbra 2024 vykonával funkciu predsedu komory.

Od 7. októbra 2024 je generálnym advokátom Súdneho dvora.

narodený v roku 1964 v Bielle (Taliansko), diplom v odbore právo získal na Università degli Studi di Genova (univerzita v Janove, Taliansko) v roku 1988. V roku 1993 získal doktorát v odbore práva Európskych spoločenstiev na Università degli Studi di Bologna (univerzita v Bologni, Taliansko).

Svoju univerzitnú profesionálnu kariéru začal v roku 1990 vo funkcii asistenta vzdelávacích a vedeckých činností na Inštitúte medzinárodného práva fakulty práva Università degli Studi di Milano (univerzita v Miláne, Taliansko), ktorú vykonával do roku 1996. Od roku 1996 do roku 1998 pracoval na tejto istej fakulte ako výskumný pracovník v oblasti medzinárodného práva.

V roku 1997 nastúpil na Súdny dvor Európskych spoločenstiev ako referendár a pôsobil najprv u generálneho advokáta Giuseppeho Tesaura a neskôr u generálneho advokáta Antonia Saggia.

Po návrate do Talianska v roku 1998, keď sa stal docentom, vyučoval medzinárodné právo na Università di Bologna a právo Európskej únie na Piacenza Università Cattolica del Sacro Cuore (Katolícká univerzita Sacré‑Cestora, Taliansko), na Università degli Studi di Genova a potom od roku a na právnickej fakulte Università degli Studi di Milano. Práve na tejto fakulte sa v roku 2005 stal riadnym profesorom práva Európskej únie a odvtedy pôsobí ako vedúci katedry práva Európskej únie a katedry sporového práva Európskej únie. V rokoch 2014 až 2018, stále na tej istej fakulte, bol koordinátorom Sekcie medzinárodného práva a práva Európskej únie v rámci Katedry talianskeho a nadnárodného verejného práva. Bol hosťujúcim profesorom na univerzite Paríž‑Panthéon‑Assas (Francúzsko), na Univerzite Montesquieu Bordeaux IV (Francúzsko), na Universitatea „Alexandru Ioan Cuza“ din Iași (Univerzita Alexandru Ioan Cuza v Iași, Rumunsko) a na univerzite v Ženeve (Švajčiarsko). Bol členom komisií a oponentom pri obhajobách doktorandských prác najmä v odbore sporového práva Európskej únie na mnohých európskych univerzitách.

Keďže sa naďalej venoval sporovému právu Európskej únie, v roku 2023 založil Revue du contentieux européen, ktorého je riaditeľom.

Od roku 2016 do roku 2018 a od roku 2019 do roku 2023 koordinoval štruktúru misie pre riešenie konaní o nesplnení povinnosti v rámci predsedníctva Rady ministrov Talianskej republiky.

Od roku 2005 do roku 2024 vykonával tiež povolanie advokáta v advokátskej komore Biella a advokátskej komore Miláno a ako advokát sa zúčastňoval na prejednávaní mnohých vecí pred súdmi Únie.

Súbežne s týmito činnosťami bol členom správnej rady Akadémie európskeho práva v Trieri (ERA, Nemecko) a lektor a neskôr odborný školiteľ na Scuola Superiore della Magistratura (Vysoká škola súdnictva, Taliansko).

M. Condinanzi je autorom mnohých diel a článkov najmä z oblasti práva Únie a často sa ako organizátor zúčastnil viacerých vnútroštátnych a medzinárodných právnych konferencií. V roku 2017 sa podieľal na koordinácii znenia prvého komentára „článok po článku“ rokovacích poriadkov európskych súdov v talianskom jazyku. Od roku 2017 až do roku 2023 bol tiež koordinátorom výskumnej sekcie, ktorá vykonávala výskumný program národného záujmu (PRIN 2017) s názvom „Dove va l’Europa? (Kam mieri Európa?)“.

Pán Condinanzi bol menovaný za sudcu Súdneho dvora 7. októbra 2024.

Narodený v roku 1964 v Štokholme (Švédsko), diplom v odbore právo získal v roku 1991 na Stockholms universitet (Univerzita v Štokholme, Švédsko) a v roku 1990 na Université de Paris I Panthéon‑Sorbonne (Univerzita Paríž I, Panthéon‑Sorbonne, Francúzsko), kde v roku 1994 získal aj postgraduálny diplom v oblasti komunitárneho a európskeho práva.

Svoju kariéru začal ako justičný čakateľ najprv na Södertälje tingsrätt (Súd prvej inštancie Södertälje, Švédsko), kde pôsobil v rokoch 1991 až 1993, a následne na Svea hovrätt (Odvolací súd pre región Svea, Švédsko), kde pôsobil v rokoch 1994 až 1995. V rokoch 1995 až 1996 bol sudcom na Gotlands tingsrätt (Súd prvej inštancie Gotland, Švédsko), ako aj na Norrtälje tingsrätt (Súd prvej inštancie Norrtälje, Švédsko) a v rokoch 1996 až 1997 bol sudcom na Svea hovrätt.

V roku 1997 bol zástupcom tajomníka parlamentného výboru švédskeho ministerstva financií a v roku 1999 bol vymenovaný za právneho poradcu pre európske záležitosti na švédskom ministerstve zahraničných vecí.

V roku 1998 pracoval na Súdnom dvore ako referendár sudcu Hansa Ragnemalma a v rokoch 1999 až 2006 ako referendár sudcu Stiga von Bahra.

Po návrate do svojej vlasti pracoval F. Schalin v rokoch 2006 až 2008 ako právnik a po získaní členstva v Štokholmskej advokátskej komore roku 2008 pracoval ako advokát. V roku 2009 sa opäť stal sudcom a pôsobil najprv ako sudca a následne ako predseda Södertörns tingsrätt (Súd prvej inštancie Södertörn, Švédsko), kde pôsobil do roku 2016.

Okrem toho v rokoch 2006 až 2008 prednášal na Stockholms universitet a od roku 2011 na Domstolsakademin (Švédska justičná akadémia).

F. Schalin bol 8. júna 2016 vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu, kde od 19. septembra 2022 do 6. októbra 2024 zastával funkciu predsedu komory.

Od 7. októbra 2024 je sudcom Súdneho dvora.

narodený v roku 1965 vo Florencii (Taliansko), študoval na Università degli Studi di Firenze (Univerzita vo Florencii, Taliansko), kde v roku 1990 získal magisterský titul v odbore právo a v roku 1996 doktorát v odbore porovnávacie právo.

Svoju akademickú kariéru začal na University College London (Univerzita College v Londýne, Spojené kráľovstvo) v roku 1993, následne v rokoch 1994 až 1997 pôsobil na University of Birmingham (Univerzita v Birminghame, Spojené kráľovstvo). V roku 1997 nastúpil na King’s College London (King’s College v Londýne, Spojené kráľovstvo), kde sa stal profesorom práva Európskej únie v roku 2006 a túto pozíciu zastáva dodnes. V rokoch 2001 až 2024 bol tiež riaditeľom Centra pre európske právo na King's College London.

Počas svojej kariéry pravidelne prednášal ako hosťujúci profesor na renomovaných univerzitách vrátane Libera Università Internazionale degli Studi Sociali Guido Carli „LUISS“ (Slobodná medzinárodná univerzita sociálnych štúdií Guido Carli, Taliansko), Università Bocconi (Univerzita Bocconi, Taliansko), Università degli Studi di Roma „La Sapienza“ (Univerzita „La Sapienza“ v Ríme, Taliansko), Freie Universität Berlin (Slobodná univerzita v Berlíne, Nemecko), Université Paris II Panthéon‑Assas (Univerzita Paríž II Panthéon‑Assas, Francúzsko), Georgetown University (Univerzita v Georgetown, USA) a kampusu College of Europe v Natoline (Poľsko).

V roku 2021 bol podpredsedom odvolacej rady Agentúry Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER).

V roku 2001 bol prijatý do talianskej advokátskej komory a v rokoch 2003 až 2024 postupne nastúpil do dvoch londýnskych advokátskych kancelárií ako odborný poradca.

Je autorom mnohých kníh a publikácií, najmä o práve Únie.

A. Biondi bol vymenovaný za generálneho advokáta Súdneho dvora 7. októbra 2024.

narodený v roku 1967 vo Voirone (Francúzsko), v roku 1988 získal diplom na Institut d'études politiques (IEP) de Grenoble (Inštitút politických štúdií, Grenoble, Francúzsko) a v roku 1993 (ročník Léon Gambetta) titul na École nationale d'administration (ENA) (Francúzsko).

Svoju profesionálnu kariéru začal v roku 1993 v Conseil d'État (Štátna rada, Paríž, Francúzsko) ako spravodajca a následne od roku 1996 ako odborný referent až do roku 2008, keď bol vymenovaný do funkcie radcu Štátnej rady. Súbežne s týmito funkciami zastával do roku 1997 funkciu sudcu spravodajcu sporového kolégia a zároveň pôsobil v kolégiu pre sociálne veci (v rokoch 1996 až 1997). Zároveň v rokoch 1994 až 1996 pôsobil aj ako vládny komisár v osobitnej dôchodkovej kasačnej komisii, ktorá bola vtedy dočasne zriadená pri Štátnej rade, a v rokoch 1995 až 1997 ako právny poradca francúzskeho ministerstva pre verejnú službu a mesta Paríž.

S. Gervasoni pôsobil na prefektúre departementu Yonne (Francúzsko) v rokoch 1997 až 1999 ako jej generálny tajomník a zároveň zastával aj funkciu podprefekta okresu Auxerre. Neskôr nastúpil na prefektúru departementu Savojsko (Francúzsko), kde v rokoch 1999 až 2001 pôsobil ako generálny tajomník a podprefekt okresu Chambéry (Francúzsko).

Vďaka funkciám, ktoré S. Gervasoni zastával v Conseil d'État a vo verejnej správe, nastúpil na Súdny dvor Európskych spoločenstiev, kde v rokoch 2001 až 2005 pôsobil ako referendár pri sudcovi Jeanovi‑Pierrovi Puissochetovi. Dňa 5. októbra 2005, keď začal fungovať novozriadený Súd pre verejnú službu Európskej únie, bol vymenovaný za sudcu tohto súdu. Na tomto súde pôsobil do 6. októbra 2011, pričom od 6. októbra 2008 do 6. októbra 2011 bol predsedom komory.

S. Gervasoni sa potom vrátil na Conseil d'État, kde v rokoch 2011 až 2013 pôsobil ako podpredseda ôsmej komory sporového kolégia.

Venoval sa tiež pedagogickej činnosti: v rokoch 1993 až 1995 pôsobil ako docent na Institut d'études politiques (Inštitút politických štúdií, IEP) v Paríži a od roku 2016 prednáša na Université de Luxembourg (univerzita v Luxemburgu). Okrem toho bol v rokoch 2001 až 2005 riadnym členom odvolacej komisie Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO) a v rokoch 2011 až 2013 členom odvolacej komisie Európskej vesmírnej agentúry (ESA).

S. Gervasoni bol vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu Európskej únie 16. septembra 2013. Jeho kolegovia ho dvakrát zvolili za predsedu komory a túto funkciu vykonával od 21. septembra 2016 do 19. septembra 2022.

narodený v roku 1968 v Kodani, získal diplom v odbore právo v roku 1992 na Københavns Universitet (Univerzita v Kodani, Dánsko) a doktorát v odbore právo v roku 2004 na Aarhus Universitet (Univerzita v Aarhuse, Dánsko).

Svoju profesionálnu kariéru začal na dánskom Ministerstve spravodlivosti, kde bol v rokoch 1992 až 1993 vedúcim sekcie na úrade pre právo Európskej únie a v rokoch 1993 až 1994 na úrade pre občianske právo. V roku 1994 nastúpil na Súdny dvor Európskej únie ako referendár v kancelárii generálneho advokáta Michaela Bendika Elmera.

Po návrate do Dánska v roku 1995 vyučoval správne právo a právo Európskej únie ako výskumný pracovník na Københavns Universitet. V rokoch 1996 až 2000 sa vrátil na dánske Ministerstvo spravodlivosti ako vedúci sekcie na úrade pre ústavné a správne právo.

V roku 2001 nastúpil na dánske Ministerstvo vnútra ako vedúci úradu, kde mal na starosti kontrolu zákonnosti rozhodnutí samospráv v oblasti obchodu a životného prostredia. V roku 2002 bol vymenovaný za riaditeľa právneho oddelenia Dozorného orgánu Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO) a túto funkciu zastával do roku 2009, pričom zastupoval dozorný orgán pred Súdnym dvorom Európskej únie a Súdnym dvorom EZVO.

V roku 2009 sa stal profesorom správneho práva na Københavns Universitet, kde pôsobil do roku 2017. Je autorom niekoľkých kníh a mnohých článkov o práve Únie, správnom práve a procesných pravidlách dánskych súdov.

V rokoch 2014 až 2015 a 2017 až 2019 bol sudcom na Østre Landsret (Východný vyšší súd, Dánsko).

V rokoch 2014 až 2016 bol tiež členom dánskeho výboru zodpovedného za rozhodovanie o prípustnosti odvolaní v občianskych a trestných veciach.

Od roku 2019 do roku 2024 zastával funkciu dánskeho parlamentného ombudsmana.

N. Fenger bol vymenovaný za sudcu Súdneho dvora 7. októbra 2024.

Narodená v roku 1971 na Malte, pôvodom zo Zejtunu (Malta), v roku 1993 získala na Università ta' Malta (Maltská univerzita) diplom z práva a v roku 1995 doktorát z práva. V štúdiu pokračovala na Cambridge University (Univerzita v Cambridge, Spojené kráľovstvo), kde v roku 1996 získala magisterský titul v odbore kriminológia. Svoje vysokoškolské štúdium zavŕšila v roku 2018 postgraduálnym diplomom v odbore európske právo na Kingʼs College London (Spojené kráľovstvo).

R. Frendo začala svoju kariéru ako advokátka zapísaná v Maltskej advokátskej komore, pričom toto povolanie vykonávala v rokoch 1996 až 2019. Vďaka svojim multidisciplinárnym odborným znalostiam navyše zastávala funkciu právneho poradcu na maltskom Ministerstve sociálnej ochrany (v rokoch 1997 až 1998) a funkciu právneho poradcu na súdoch vo Vallette (Malta) v rokoch 1997 až 2019, ako aj vo viacerých poisťovniach v rokoch 2006 až 2019.

V rokoch 2006 až 2019 bola členkou vnútroštátneho panelu arbitrov na Malte a v rokoch 2009 až 2019 členkou Maltskej komisie pre zamestnanosť. Bola vymenovaná za členku Národnej komisie pre rodinu (Malta) na obdobie rokov 2012 až 2013, v rovnakom období bola tiež členkou Komisie pre komplexnú reformu justície (Malta) a následne v rokoch 2014 až 2016 pôsobila ako členka Komisie pre právnu reformu (Malta). Po tom, čo ju maltská vláda v roku 2016 vymenovala za osobitnú poradkyňu pracovnej skupiny Rady Európskej únie pre víza, predsedala tejto pracovnej skupine počas maltského predsedníctva Rady v prvej polovici roka 2017.

R. Frendo bola 20. marca 2019 vymenovaná za sudkyňu Všeobecného súdu. Pôsobila na ňom počas piatich rokov, až kým nebola 7. októbra 2024 vymenovaná za sudkyňu Súdneho dvora, na ktorom pôsobí v súčasnosti.

narodený v roku 1979 v Klaipėde (Litva), titul magistra práv získal v roku 2001 na Vilniaus universitetas (univerzita vo Vilniuse, Litva). Následne pokračoval v doktorandskom štúdiu práva na Mykolo Romerio universitetas (Univerzita Mykolasa Romerisa, Litva), kde v roku 2005 obhájil dizertačnú prácu.

Svoju profesionálnu kariéru začal ako asistent sudcu na Lietuvos apeliacinis teismas (Odvolací súd Litvy), kde pôsobil v rokoch 1999 až 2000, pričom v rokoch 2000 až 2003 tu pôsobil ako poradca predsedu súdu. V rokoch 2003 až 2009 bol vymenovaný za riaditeľa oddelenia súdnej praxe Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd Litvy).

V rokoch 2009 až 2010 pracoval ako právnik lingvista v Európskom parlamente, a následne sa vrátil do svojej vlasti, kde v rokoch 2010 až 2012 pôsobil ako riaditeľ odboru právneho výskumu na Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd Litvy). V rokoch 2012 až 2013 bol sudcom Lietuvos apeliacinis teismas a následne jeden rok zasadal vo funkcii sudcu Lietuvos Aukščiausiasis Teismas, ktorému v rokoch 2014 až 2019 predsedal. Okrem toho bol v rokoch 2016 až 2018 predsedom Lietuvos Teisėjų taryba (Litovská súdna rada).

V rokoch 2007 až 2008 R. Norkus pôsobil aj ako docent na Mykolo Romerio universitetas, kde bol v rokoch 2012 až 2019 profesorom Ústavu súkromného práva. Je tiež autorom mnohých publikácií v oblasti práva.

narodený v roku 1961 vo Valencii (Španielsko), študoval na Universidad de Valencia (univerzita vo Valencii, Španielsko), kde v roku 1984 získal diplom v odbore právo.

V januári 1986 sa zamestnal na Rade obchodných komôr autonómnej oblasti Valencia ako obchodný analytik na obchodnom zastúpení Španielska v Toronte (Kanada). Na tejto pozícii pracoval až do 16. júla 1986, dátumu jeho nástupu do funkcie na Súdnom dvore Európskych spoločenstiev, po tom, ako úspešne absolvoval verejné výberové konanie určené na obsadenie prvých pracovných miest právnikov lingvistov pre španielsky jazyk na riaditeľstve pre preklady.

V roku 1990 bol povýšený na pozíciu právnika lingvistu povereného revíziou prekladov právnych textov, ktorú vykonával až do roku 1993, keď nastúpil na oddelenie Súdneho dvora pre tlač a informácie.

V roku 1995 uspel v novom verejnom výberovom konaní na administrátorov, ktorý organizoval Európsky parlament. To mu umožnilo zamestnať sa na sekretariáte inštitucionálneho výboru, kde sa podieľal na príprave rôznych právnych správ pre poslancov, najmä v rámci medzivládnej konferencie, ktorá predchádzala uzavretiu Amsterdamskej zmluvy.

V roku 1996 bol vyzvaný, aby sa začlenil do kabinetu tajomníka Súdneho dvora, kde pracoval ako atašé až do roku 1999, keď bol vymenovaný za referendára pri generálnom advokátovi Dámasovi Ruiz‑Jarabo Colomerovi.

Posilnený rôznorodosťou svojich profesijných skúseností sa v roku 2000 vrátil do prekladateľskej služby Súdneho dvora ako vedúci španielskej prekladateľskej sekcie, na ktorej založení sa zúčastnil pred 14 rokmi.

V roku 2001 bol vymenovaný na čelo riaditeľstva prekladov, v kľúčovom období rozvoja multilingvizmu, keďže prebiehali prípravy na rozšírenie Únie o desať nových členských štátov, ktoré malo za následok, že sa takmer zdvojnásobil počet úradných jazykov z pôvodných 11 na 20.

V dôsledku zmien v štruktúre administratívnych služieb inštitúcie bol A. Calot Escobar v júni 2007 vymenovaný za generálneho riaditeľa pre preklady.

Od 6. októbra 2010 je zvolený do funkcie tajomníka Súdneho dvora, ktorú zastáva aj po skončení svojho druhého funkčného obdobia a jeho obnovení v roku 2022.